Dych sa mi zrýchlil. Aj tebe. Chytil si mi šál čo som mala uviazaný okolo seba a pomaličky si ma priťahovall k sebe. Nástojčivo, drsne no i tak neskrotne nežne. Pri uchu mi zabzúkal komár, no jemu som nevenovala pozornosť. Čoraz viac som sa vpíjala do tvojich očí, ich farbu som nevedela určiť. Boli zeleno modro hnedé a neskrotne krásne. Pre mňa tie najkrajšie oči pod slnkom. A práve tie oči ma opíjali. Pohľadom som nevládala uhnúť aj keď mi to tak moja plachá povaha kázala. Nevládala som sa pohnúť, ani len odohnať toho hlúpeho komára.
Sedela som obkročmo na lavičke rovno oproti tebe. Nohami na tvojich nohách. Naznačujúc akt, ktorý sa práve chcel stať. Možno keby sme neboli na tej lavičke bolo by aj viac. O mnoho viac.
Bol si asi centimeter odo mňa a oči si mal naširoko otvorené. Bol si aj ty chytený do pasce mojich očí? Tiež si nevládal myslieť na nič iné, ako na mňa a na tú neskrotnú túžbu?
S tichým mľasknutím som pootvorila ústa. Zahryzla som si do spodnej pery a čumela ti do očí. V očiach sa mi muselo v tej chvíli zračiť toľko lásky. Toľko lásky k tomuto človeku. Toľko nevypovedaného.
V tej chvíli sa z tvojich pier ozval túžobný ston. Taký tichý, že som ho mohla počuť iba z takejto blízky. Oprel si si čelo o moje čelo a pozeral mi do očí. Vlastne vtedy to bolo už iba jedno oko a šťastne si sa zasmial nad mojim kyklopovským výzorom.
Úchylne som si oblízla peru a myslela, že to viac nevydržím. Privádzal ma do neskrotnej túžby. Jeho pery našli moje a nežne sa na ne prisali. Zovrel mi spodnú peru a jemne sal. Oči som mala pootvorené, v snahe zapamätať si tento okamžik čo najpodrobnejšie. Moje slzné kanáliky si však povedali, že mi moju snahu zmaria a zahmlia mi môj výhľad. Zo slzami som bojovala zo všetkých síl, zakiaľ ma on bozkával. Bozkával ako boh a možno i o niečo lepšie. Možno len vedel vo svojich ústach koncentrovať správnu príchuť lásky.
V tej chvíli mi patril celý svet a všetko sa zdalo neskutočne ľahké. V tej chvíli som bola ty a ty si bol ja.
*** *** ***
Keď sa to stalo, mám pocit, že som nebola ani pri vedomí. Na všetko som pozerala akoby z hora, tam, kde neexistovali žiadne myšlienky.
Týždeň bolo prázdno. Nikde si nebol, zrejme som ti nechýbala. Alebo si zvádzal vnútorný boj. Boj so mnou.
Hľadajúc v tebe všetky zlé vlastnosti som ti hľadela do očí. Nechcela som sa ťa ani chytiť. Kebyže vieš, koľko sĺz kvôli tebe zmáčali môj vankúš. Kývol si mi a pousmial sa. Zavrtela som hlavou, lebo vtedy sa vo mne bil rozum s neskrotnou túžbou rozbehnúť sa za tebou a poriadne ťa vyobjímať. Chcela som ťa.
Neskutočne si mi chýbal. Tak veľmi, že som sa chcela zabiť. Rukou si pokynul aby som prišla k tebe. Obímutie, bozk. Bozk s príchuťou koncu. Keď sa naše pery jemne stretli na pol ceste, vedela som, že je koniec. Tisla som sa k tebe ako o život. Neviem prečo si sa tisol aj ty ku mne. Pocítila som tvoje pery v mojich vlasoch. Bolo to úžasné. Bola to extáza. Bol to neopísateľný pocit šťastia. Bola som neskutočne zaslepená láskou, že som verila v happy end. Odpustila som ti tieto týždenné prázdniny odo mňa ešte skôr ako som ťa videla.
Zo zasnenosti ma vytrhol pohľad najlepšieho kamaráta. Jeho oči ma volali k sebe. Jedinou vetou čo mi vtedy povedal bolo "Mysli. Choď sa s ním porozprávať. Počkám ťa tu."
O pár minút neskôr opretá o nejaký plot na nejakej ulici. Bolel ma celý človek. Bolelo ma pomyslenie nato, čo príde.
"Povedz to." bolo jediné čo som dokázala povedať. Držal ma za ruku a ja som sa snažila s tou rukou splynúť. Splynúť s ním celá, byť on a nikdy to nezmeniť. Chcela som prestať existovať od tej doby, čo mi došlo, že to takto dopadne.
"Som hrozný. Sebecký." povedal skormútene. "Lenže ja už nie som šťastný..." nedopovedal. Ani nemusel. Zostala som pozerať. Rozum mi išiel na plné obrátky v snahe pochopiť túto vetu. K tejto mojej ošemetnej situácií sa hodilo niečo na spôsob "slová vedia úblížiť najviac" alebo niečo podobné. Srdce sa mi nelámalo, bolo to totiž, akoby som žiadne nemala.
Mojou jedinou odpoveďou bolo to, že som vstala a odišla. Na pravej ruke som pocítila dotyk jeho ruky. "Nechaj ma ísť prosím ťa." zakričala som roztraseným hlasom. Nevládala som existovať.
Nie. Neviete si predstaviť ako som sa cítila. Neviete.
Cítim sa tak aj teraz po pol roku od nášho rozchodu.
Cítim rovnakú bolesť ako vtedy tam.
Súcitné pohľady "kamarátov".
A mne to bolo jedno.
Jediný človek, ktorý by mi mohol v tej situácií úplne pomôcť bol stále tam, opretý o ten plot, robiac bohvie čo.
Chýbaš mi. Neskonale veľa. Každú sekundu môjho života mi chýbaš. Milujem ťa. Navždy!
Vaša láskou zaslepená Romanka. Prosím, neodsudzujte ma tak skoro. Keď sa dostanete do takéhoto stavu ako ja, pochopíte. Prepáčte.
Komentáre
A čo na ňom
Sebectvo ja bytostne neznášam
mám naň agresívnu alergiu
Kamarát povedal dobre: Mysli
možno pri dôsledom myslení k tamtomu nedôjde
pre Lorelei